16.kapitola - Perfektný plán
16.kapitola – Perfektný plán
Boli to krásne Vianoce. Ako každý rok. Ale predsa boli tento krát iné. Zobrala som do ruky vytúženú knihu od Michaela. Nikdy pred tým ma nenapadlo opýtať sa ho kde vlastne študuje, alebo odkiaľ je. Dokonca ani neviem, ako vyzerá, alebo koľko má rokov.
Ešte som nebola unavená, tak som si sadla k písaciemu stolu a vytiahla starý obšúchaný zošit a atrament. Otvorila som ho na čistej strane a napísala som odkaz:
Ahoj Michael, možno už spíš, ale ak nie, rada by som sa s tebou porozprávala.
Potom som si išla umyť zuby a keď som sa vrátila už som tam mala odpoveď:
Ahoj Nimi, nespím.
To som veľmi rada. Ahoj.
Ako sa ti páči darček?
Veľmi sa mi páči! Ďakujem. Musel si to zháňať dlho.
Kúpil som ju v jednom antikvariáte, nové vydanie bohužiaľ nebolo možné.
Práveže takto je to krajšie. Je to perfektná kniha a o to zaujímavejšia, keď je to prvé vydanie. Ešte raz ďakujem.
Rado sa stalo. Ako sa inak máš?
Výborne. A ty?
No, dá sa. Aký si mala deň?
Úžasný. Milujem Vianoce!
To som rád.
A čo ty? Aký si mal deň?
Celkom sa to dalo, ale dozvedel som sa jednu správu, ktorá veľa ovplyvní.
Vážne? A čo to je?
Prepáč, ale to ti teraz nemôžem povedať, kým to nie je isté.
Aha, chápem. Ako chceš.
Nechcem mať pred tebou žiadne tajnosti, ale týmto si ešte nie som istý a môže to úplne inak vypáliť.
Veď ja nič nehovorím, keď mi to nechceš povedať, nevadí mi to.
Takže sa nehneváš?
Nie.
Keď raz príde správny čas, všetko ti vysvetlím.
To dúfam. Michael, môžem sa ťa niečo spýtať?
Čo len chceš.
Koľko máš rokov?
Ja? Strašne veľa. Skoro 18.
Hm. To už si na vysokej?
Nie, teraz som v poslednom ročníku a až potom vysoká.
Aha a kde vlastne študuješ?
Tu v Anglicku, blízko teba. J
Vážne? To je super! Vlastne by sme sa mohli niekedy stretnúť, čo povieš?
No, na chvíľočku musím ísť preč. Brat si to tu chce vyskúšať, nevadí ti to?
Nie, rada sa zoznámim s tvojím bratom.
Tak fajn, za chvíľu sa vrátim.
OK.
Ahoj Nimi, som Mišov brat.
Ahoj.
Volám sa David.
Vážne? To je pekná náhoda.
Aká náhoda?
Aj môj spolužiak sa volá David a jeho brat je Michael.
Naozaj, to je vážne náhoda. Už je tu brat.
Super!
Ahoj, som späť, nebol veľmi otravný?
Nie, normálka.
S Michaelom sme sa rozprávali ešte veľmi dlho, ale aj tak som sa nič o ňom nedozvedela. Možno tak to, že má rád čokoládu, ale to snáď každý. Písali sme si tak dlho, až kým som sa nepristihla pri tom, že sa nasilu pokúšam nezaspať. Rozlúčila som sa teda a len čo som zaliezla do postele, zaspala som.
Na druhý deň som sa zobudila veľmi neskoro a aj to nedobrovoľne. Museli ma už zobudiť, pretože dnes bol „návštevný deň“. Vyrazili sme z domu okolo obeda a až do večera sme cestovali po Anglicku a navštevovali rodinu a priateľov. Vždy to začalo búrlivým privítaním a všetkými možnými komentármi a otázkami, od Ty si ale vyrástla! až po Ako sa ti darí v škole? Potom si však rodičia sadli „na kávičku“ a ja som sa jednoducho nudila. Väčšinou som bola duchom neprítomná. Rozmýšľala som nad všetkým možným, nemala som chuť len tak tam sedieť a počúvať o čom sa rozprávali „dospeláci“. Znudene som sa prechádzala po miestnosti, alebo som vyšla vonku a pozorovala padajúce snehové vločky. Nebolo na tom nič zvláštne, ale vždy to bola väčšia sranda. Dostala som nejaké darčeky. Od babky štrikované ponožky, od tety zopár nových učebníc a ešte pár drobností. Celý deň sa neuveriteľne vliekol a bola som veľmi šťastná, keď som bola konečne doma. Bola som taká zničená, že som ani nevedela, ako som sa dostala do svojej izby.
Ráno som sa zobudila celá pokrútená a dolámaná vo svojej izbe. Zaspala som v kresle, takže okrem toho, že som sa neprezliekla a oblečenie, čo som mala včera teraz vyzeralo, akoby ho niečo žulo, tak ma aj neuveriteľne bolel chrbát. Po chvíli cvičenia som sa vzdala naivnej predstavy, že s tým niečo urobím a zliezla som dolu na raňajky.
„No zbohom.“ to bolo prvé, čo som počula, keď som vošla do jedálne. Beny ledva zadržiaval smiech a mamina mi len podala hrebeň a sadla si k raňajkám.
„No ďakujem pekne.“ zahundrala som a odišla do kúpeľne, spraviť zo seba človeka. Keď som sa konečne po studenej sprche prebrala a pomocou kúziel si vysušila a upravil vlasy, musela som raňajkovať sama, pretože v jedálni už nikto nebol.
Celý deň sa vliekol. Tento krát sme nechodili my na návštevy, ale návštevy chodili k nám. Kým sa oni rozprávali, ja som sa vždy vytratila do svojej izby a rozprávala som sa s Michaelom, alebo som čítala.
Na druhý deň ráno som sa zobudila neuveriteľne skoro. Konečne deň, keď mám aj niečo na pláne! Asi pôjdem na Šikmú skôr, aj tak nemám doma čo robiť.
Veselo som vybehla z izby a odskackala som do jedálne, zobrala som si krajec chleba a vrátila som sa do svojej izby. Ostatní ešte pravdepodobne spali, ale si mysleli, že ostatní spia, takže v dome bolo úplné ticho.
Rýchlo som sa prezliekla a načmárala na kus pergamenu odkaz: Išla som sa prejsť. Nimi
Vybehla som von a z plných pľúc sa nadýchla studeného vzduchu. Bolo nádherné svieže ráno. Všetko sa trblietalo v rannom slnku a stromy v našej záhrade sa v tichu, prerušovanom len vŕzganím veľkej drevenej hojdačky, kývali a lákali ma k sebe. Zakrútila som sa do šálu a zamierila k hojdačke. Oprášila som ju od snehu a s bázňou som si na ňu sadla. Hojdala som sa a tešila sa z krásneho rána. Kývala som nohami v pravidelnom vŕzganí, ktoré vydávala reťaz na hojdačke.
Vtom povetrím zaznel pleskot krídel a veľká sova sa pokúšala dobyť do mojej izby. Po chvíľke spamätávania sa zo šoku som na ňu zavolala. Zrejme bola vyplašená viac ako ja, ale nakoniec pristála vedľa mňa a otrčila predo mňa nohu so správou. Opatrne som odviazala kúsok pergamenu a začala som čítať:
Drahá Nimi.
Prosím odpusť mi, všetko ti vysvetlím. Dnes ťa budem čakať v Deravom kotlíku, presne o 16:00.
Stále ťa milujem.
Thomas
Rozhorčene som pergamen skrčila a hodila ho do kopy snehu pred sebou. On to snáď nepochopí? Baby mali dobrý nápad s tým elixírom. Aspoň sa ho zbavím.
Sova, ktorá list priniesla ešte stále sedela vedľa mňa a zvedavo ma pozorovala.
„Čo ešte chceš? Neodpoviem mu! Leť domov, za svojím pánom!“ povedala som jej zlostne.
Chvíľu na mňa prekvapene pozerala, ale keď som svoj rozkaz zopakovala so zvýšeným hlasom, poslušne roztiahla krídla a vzlietla. Chvíľu krúžila nado mnou a potom zamierila priamo do stromov za mojím chrbtom. Čo sa zbláznila? Prečo letí tam?
Začudovane som pozorovala hlúčik stromov, v ktorých pred chvíľou zmizla veľká sova. Zrazu sa tam niečo pohlo, tak ma myklo, že som sa až posunula z miesta. To bola určite tá sova. Možno je vážne chorá, alebo sa jej niečo stalo. Radšej ju pôjdem skontrolovať.
Postavila som sa a zamierila medzi stromy. Predierala som sa pomedzi konáre a hľadala úbohé zmätené zviera. Kde je? Nemohla sa predsa prepadnúť pod zem! Bezradne som sa zastavila a obzerala sa okolo.
„Ahoj láska.“ povedal niekto potichu a chytil ma za rameno.
Skoro som na mieste vyskočila z kože, tak som sa zľakla. Prudko som sa otočila a zúrivo pozrela do hnedých očí Thomasa Turpina.
„ČO TO MÁ ZNAMENAŤ!?“ okríkla som ho nahnevane a cúvla dozadu.
„Ja ti to chcem všetko vysvetliť.“ povedal kajúcne a previnilo sa na mňa pozrel.
„Už nemáš čo vysvetľovať! Jednoducho odíď!“
„Nemôžem len tak odísť.“
„Prečo nie? Čo tu vlastne robíš? Sleduješ ma?“ podozrievavo som sa naňho zahľadela.
„Nie... samozrejme, že nie... ja som len... len som ťa... len... chcel som ťa vidieť!“ vykoktal zmätene.
„Ale ja som ťa nechcela vidieť a už ani nikdy nechcem!“
„Nemôžeš sa mi vyhýbať!“ vyhŕkol vydesene.
„A kto povedal, že nemôžem!?“
„Nemôžeš ma ignorovať večne.“ prosebne na mňa pozeral.
„Môžem a aj budem!“ povedala som rozhodne a prešla okolo neho s cieľom odísť.
„Nimi...“ zastavil ma a otočil k sebe.
„ČO!? Čo ešte chceš!?“ zakričala som a už sa mi tlačili slzy do očí. Ako sa vôbec ešte dokáže so mnou rozprávať? Ako sa mi dokáže pozrieť do očí? Zradca!
„Len toto...“ zašepkal a pobozkal ma.
Tak to nie! Chcela som sa mu vytrhnúť, ale držal ma príliš silno. Nechcela som, ale musím! Zlostne som ho kopla do píšťaly (pozn.: píšťala je kosť na nohe). On sa skrútil a chytil sa za nohu, to ma ale najskôr pustil a ja som vôbec nečakala, kedy sa zase postaví. Rozbehla som sa naspäť k domu a zastavila som sa až pre našimi dverami. Celou cestou za mnou kričal a dokonca som bola presvedčená aj o tom, že bežal za mnou, ale bolo mi to ukradnuté. Ako ho vôbec mohlo ešte napadnúť prísť za mnou?
Ako bezduchá som si vyzliekla plášť a vyšla som do svojej izby. Všetci už boli hore, ale to, že sa mi zdravili som si uvedomila až u seba, takže som ešte vybehla na chodbu a zakričala: „Ahoj všetci.“ Aby sa nepovedalo.
Potom som si sadla na posteľ a hľadela do blba. Ozvalo sa klopanie.
„Ďalej.“ zahundrala som, ale Beny, ktorý vtrhol do mojej izby o dovolenie veľmi nestál. Rozrušene si sadol vedľa mňa.
„Annie mi poslala poštu!“ povedal a zamával mi pergamenom popred oči.
„No a čo!? Aj mne poslala.“ zamumlala som a znudene naňho pozrela.
„Ale... no ja by som sa s tebou chcel o niečom poradiť.“ vysypal rýchlo.
„Vážne a o čom?“
„No vieš, chcel by som vedieť,“ začal pomaly a celý očervenel, „čo má Ann rada.“
„A to ti je už len na čo?“
„Vieš, no... vlastne...“ začal koktať a konečne mi svitlo.
„Tebe sa páči?“ vyprskla som so smiechom. Chudák Beny očervenel ešte viac, aj keď pred chvíľou by som bola prisahala, že sa to viac nedá.
Pohladila som ho po vlasoch a pobavene povedala:
„Vieš, s Ann to nie je ľahké.“
„Mne to nevadí, ja ju mám rád.“ vyhŕkol zanietene.
„Najlepšie je,“ povedala som a ledva zadržiavala smiech, „keď jej kúpiš kvety. To je univerzálne.“
„Ďakujem ti.“ povedal a hodil sa mi okolo krku. Potom sa ešte raz na mňa radostne usmial a doslova vyletel z izby.
„To sú mi veci.“ hovorila som si potichu pre seba.
Chvíľu som si ešte čítala a potom som išla na obed. Jedla som len s Benym, ktorý celý čas básnil o Ann a ja som sa len ťažko mohla najesť, pretože som podchvíľou zadržiavala smiech. Rozprával o nej, že je preňho ako „...žiarivé slnko nad obzorom...“ alebo „...rozprávková víla...“ normálne som rozmýšľala, kde sa to v ňom berie.
Keď som konečne dojedla, asi po pol hodine sa mi podarilo dostať z jedálne s výhovorkou, že už musím ísť, lebo sme sa dohodli s babami. Vlastne to bola pravda, ale v skutočnosti som mala ešte asi dve hodiny čas. Motala som sa po izbe a až tesne pred štvrtou som sa obliekla a zišla dolu po schodoch k nášmu krbu na hop-šup prášok. Pôvodný plán ísť skôr padol, pretože som vôbec nemala chuť sama stretnúť Turpina.
„Tak ja idem, ahojte.“ zakričala som do domu.
„Ahoj a nevráť sa veľmi neskoro.“ ozval sa maminkin hlas z obývačky a niekde z hora na mňa Beny zakričal niečo ako „Čau.“
Zobrala som si za hrsť hop-šup prášku a vyslovila: „Deravý kotlík!“
Začala som sa otáčať, zase som letela priestorom, až som pristála v dobre známom krbe v deravom kotlíku. Vysúkala som sa z krbu a oprášila si zo šiat a z vlasov zvyšky popola.
Vládla tu dobrá atmosféra. Všade bola vianočná výzdoba a príjemné teplo. Odložila som si plášť na vešiak a porozhliadala som sa po miestnosti. No super. Dnes si hádam dohodol stretnutie každý z Rokfortu. Pri okne sedela skupinka Bifľomorčanov, pri bare Turpin a jeho kamaráti. Pri nich sedela Penelopa Wornerová a zaliečala sa hádam všetkým chalanom naokolo. Len čo ma Turpin zbadal, postavil sa a zamieril ku mne. Našťastie som zbadala baby, ako sedia v rohu a na niečom sa náramne smejú. Rýchlo som prišla k nim a sadla si vedľa Juli.
„Čaute.“ pozdravila som ich všetky.
„Ahoj.“ odpovedali Annie, Juli, Tifany a Amanda zborovo.
„Meškáš.“ podpichla ma Annie uštipačne.
„Ja viem, sory.“
„Už sme Amande vysvetlili náš plán.“ uškrnula sa Tifany a so zábleskom škodoradosti v očiach sa zahľadela smerom k Turpinovi, ktorý sa po mojom úniku s dlhým nosom vrátil k svojim kamarátom a Penelope, ktorá sa naňho hneď nalepila.
„Je to super nápad.“ prikyvovala nadšene Amanda.
„Myslím, že teraz máš aj perfektnú príležitosť získať vlasy obete.“ vyhlásila zamyslene Ann a kývla pri tom hlavou k Wornerovej.
„To je výborný nápad.“ povedala som a vybrala sa smerom k baru.
Prešla som okolo Penelopy a predstierala, že som sa zachytila o jej vlasy. Niekoľko som jej ich vytrhla, na čo ona podráždene vykríkla:
„Nevieš dávať pozor Thonksnová!?“
„Bola to nehoda, nekrič na ňu.“ reagoval hneď Turpin.
„Ďakujem, nepotrebujem, aby si ma obhajoval,“ povedala som Turpinovi a potom som sa otočila na Penelopu, „a prepáč, nechcela som.“
Potom som si objednala tekvicový džús a išla som si sadnúť naspäť k babám.
„Tak čo, máš?“ spýtala sa Juli napäto.
Zamávala som jej pramienkom vlasov pre očami.
„Vyjde to! Určite. Je to perfektný plán.“ povedala Ann škodoradostne a zatvárila sa záhadne.
Komentáře
Přehled komentářů
Páni, páni, páni...fakt skvělé....dokonce se nám už pomalu ale jistě začíná rýsovat, kdo by ten Michael mohl být...:-)jsem napnutá jak kšandy....jo a myslím si že Turpina měl kopnout někam jinam a ne jen do noy...měl by se zchladit chlapec...:D:D:Doufám že brzo bude další..:D
Jupiiii konecneeee
(Sanocka, 19. 12. 2007 18:45)
Jeej ani nevies ako si ma potesila, lebo sa cele dni iba nidim ked som chora a kazdy den kukam ci nepribudla nova kapitola a PRIBUDLAA :DDD
To sa to tu dako zamotava... ;)
Tak uz sa tesim na dalsiu a pekne prazdniny(stretneme sa az po prazdninach)
Prepacte
(Neviditeľná, 18. 12. 2007 20:52)Vazne sory, ze to tak dlho trvalo, ale mala som na nic naladu a nedalo sa mi pisat. Dalsia kapitola pribudne v najblizsom case.
Jůůůůů
(Lucííík999, www.luciiik999.blog.cz, 19. 12. 2007 20:11)