11.kapitola - Čas
11.kapitola - Čas
Ráno som sa zobudila na to, že niekto naliehavo klope na dvere. Neochotne som vyliezla z postele a ospalo otvorila dvere. Bola to Tifany.
„Kde prosím ťa si?“ spýtala sa rozrušene.
„Akože kde som?“ pretrela som si oči.
„Vieš vôbec koľko je hodín?!“
„Nie,“ zívla som, „koľko?“
„Veľa!!! Za 5 minút nám začína herbológia.“ vyhŕkla a čakala, čo poviem.
„Čo?!“ vytreštila som na ňu oči.
„Počkám ťa, ale ponáhľaj sa.“ Povedala rýchlo a vošla do izby.
„Baby, vstávajte! Zaspali sme.“ Zvolala som zúfalo.
„Annie a Juliet sú už na hodine.“ Povedala mimochodom Tifany.
Tak to ma vážne dojalo. Oni odišli bezo mňa?! Prečo ma nezobudili? No to som dopadla, vraj najlepšie kamarátky.
Zúfalo som pobehovala po izbe a počas obliekania zbierala učebnice a zošity. Zvládla som to v rekordnom čase, ale vyzerala som horšie, ako by som sa pobila s vlkolakom. Každý vlas mi išiel do inej strany a aj keď som sa ich pokúšala zviazať do gumičky, bol to len jeden hrozný výbuch.
Spolu s Tifany sme utekali do skleníkov. Našťastie, pani profesorka ešte išla po nejaké pomôcky, takže si nevšimla, že meškáme.
„Takže žiaci, teraz budeme pracovať v skupinkách, tak ako minulý týždeň.“ oznámila profesorka a položila na každý stôl jeden kvetináč so zvláštnou rastlinkou.
Neochotne som sa pobrala k nášmu stolu. Vôbec sa mi nepáčilo, že budem musieť robiť spolu s Annie a Juliet, teraz, keď sú baby pohádané.
„A dávajte pozor slečna Thonksnová,“ upozornila ma pani profesorka prísne, „tieto rastliny sa nepestujú jednoducho.“
Prevrátila som oči a pustila sa do presádzania tej zvláštnej hľuzovitej rastliny, ktorej som ani za nič na svete nemohla prísť na meno. Juli medzi tým nekonečne dlho vyberala správny kvetináč na druhom konci skleníka a Ann bezmyšlienkovite pichala do hrudy zeminy ktorá mi vypadla z kvetináča, keď som z rastliny otriasavala zeminu.
Celá hodina nakoniec bola o tom, že som sama presadila aj očistila rastlinu a popri tom som sa ešte pokúšala nenápadne pomôcť Thomasovi, ktorému sa vôbec nedarilo. Baby na seba celú hodinu len škaredo zazerali a znervózňovali ma tým, že sa so mnou stále pokúšali rozprávať bez tej druhej o niečom „strašne“ dôležitom. Samozrejme, išlo im len o to, aby pritiahli moju pozornosť skôr ako tá druhá. Bola som veľmi šťastná, keď konečne hodiny skončila a mohli sme konečne odísť.
Pomaly, veľmi pomaly som sa vliekla k učebni starovekým rún. Našťastie sa mi podarilo nejakým spôsobom odísť medzi poslednými a baby boli ďaleko vpredu, takže som nemusela počúvať, ako jedna na druhú nadávajú. Už ma to unavovalo.
Celú hodinu som sa snažila dávať pozor na výklad profesorky Emmerovej, ale nedarilo sa mi to. Strašne sa mi chcelo spať a klipkali mi oči. Podchvíľou som zívala, až ma pani profesorka musela upozorniť. Pokúšala som sa prelúštiť nejaký text v runách, čo sme dostali, ale písmená sa mi zlievali pred očami do jednej veľkej sivej machule. Ako som tam tak sedela, zrazu som si na niečo spomenula. Zabudla som na ten elixír od madam Pomfreyovej! Rýchlo som z vrecka vytiahla malú fľaštičku, otočila som sa chrbtom k stolu, aby ma nevidela profesorka a naraz som to do seba hodila. Bŕŕ! Bol taký horký, až ma striaslo. Normálne sa mi zdá, že vtedy na ošetrovni to bolo lepšie. Potom som vytiahla ešte druhú fľaštičku a aj tú som vypila. Jednu za nedeľu, druhú za dnes!
Nenápadne som sa otočila naspäť k stolu a ďalej to skúšala s tým nezmyselným textom. Hodina sa nesmierne vliekla. Podchvíľou som sa pozerala na hodiny, ale čas akoby sa zastavil.
„Na dnes to stačí,“ ozvali sa slová spásy z úst Julinej sestry. Všetci sa postavili a postupne odchádzali.
„Juli,“ zastavila ju ešte pani profesorka,“ keď chceš, stav sa dneska po škole u mňa aj s kamarátkami na čaj.“
Juliet sa na mňa spýtavo pozrela. Bez rozmyslu som prikývla a tak Juli povedala:
„Jasné, aj s Nimi radi prídeme.“
„A čo Ann?“ spýtala sa len tak mimochodom profesorka Emmerová.
„Annie dneska nemôže.“ rýchlo som zachraňovala situáciu, nechcela som, aby sa Juliet zase rozčuľovala.
„Tak fajn, možno nabudúce.“ usmiala sa na nás pani profesorka.
Spoločne s Juliet sme sa pobrali k Hegridovej chalupe na ďalšiu hodinu. Ešte sa mi podarilo zachytiť rozčúlený pohľad Ann, ktorá „nenápadne“ počuvála rozhovor s Julinou sestrou. Bolo mi jej trošku ľúto. Určite by šla aj ona, keby neboli s Juli pohádané. Teraz mi to bolo aj nepríjemné, že som sľúbila, že prídem aj ja, ale už som to nemohla odmietnuť, lebo by sa urazila zase Juliet a to by bolo ešte horšie. Potom si to budem musieť u Ann nejako vyžehliť.
„Prepáč, že som ťa ráno nezobudila, ale vstávala som oveľa skôr, aby som mohla odísť skôr, ako sa zobudí Annie.“ povedala počas cesty.
„Teraz je to už jedno. Zajtra si dám pozor.“ povedala som, pretože som sa s ňou nechcela hádať. Ale nemohla som sa s tým zmieriť. Dotklo sa ma to.
Na kúzelných tvoroch sa mi Hagrid aspoň 10-krát ospravedlňoval za tú minulú hodinu a ja som mu musela stále hovoriť, že sa naňho nehnevám.
„Čo sa vlastne stalo so sciurusom?“ Myslím, že jeho názov si zapamätám do konca života.
„No, ostrihal som ho a dal ho do špeciálnej klietky.“ ukázal Hagrid na presklenú klietku pri dome.
„Ty si ho nedal preč?!“
„Nie,“ zhrozil sa Hagrid, „Vill je tu už od narodenia, nemohol by žiť inde.“
Pokrútila som hlavou. Nikdy som nechápala Hagridov zmysel pre chov nebezpečných zvierat.
„Teraz, keď som ho ostrihal, je takmer neškodný.“
„Čo presne znamená takmer?“ spýtala som sa neisto.
„No, pokiaľ ťa neuhryzne, alebo nepoškriabe, čo často nerobí, tak ti neublíži.“
Nedôverčivo som sa pozrela smerom ku sklenenému obydliu tej malej kedysi chlpatej nebezpečnej potvorky. Aj tak sa mu budem radšej oblúkom vyhýbať.
Našťastie sa mi podarilo dostať do skupiny s Tifany, takže som nemusela rozmýšľať nad babami a dalo sa to prežiť. Zase sme robili niečo so stromostrážcami, ale teraz som si už dávala pozor, čo je v klietke. Na konci hodiny mi ale začínalo byť nejako zle, takže som sa zapájala len minimálne.
Po tvoroch sme sa vybrali na veštenie. Baby si sadli každá na iný koniec triedy. Obi dve chceli, aby som si sadla k nim, ale v obidvoch prípadoch by som jednu z nich urazila, takže som si hľadala iné miesto. Chcela som si sadnúť k Thomasovi, ale uvedomila som si, že o tom, Že spolu chodíme ešte nikto nič nevie a bolo by to dosť nápadné. Nakoniec som si teda sadla k Tifany. Chvalabohu, že mala voľné, lebo som vôbec nemala chuť sedieť sama.
„Dnes budeme pracovať so snármi. Budete si navzájom vykladať význam snov, tak ako na minulej hodine.“ predniesla monotónne profesorka a porozdávala nám asi tie najstaršie vydania snárov, aké sa vo svete uchovali.
„Tak aký si mala sen?“ spýtala sa znudene Tifany.
Ten z posednej noci som si nepamätala a nechcelo sa mi rozmýšľať, lebo mi nebolo zrovná najlepšie, tak som jej porozprávala ten zo soboty:
„Bola tam nejaká mladá dáma a prechádzala sa po ceste.“
„Mladá dáma, mladá dáma...“ mrmlala si Tiff a listovala v snári, „Je tu dáma a znamená to, že ťa niekto nahnevá.“
„To nie je zrovná potešujúce.“ povedala som sklamane.
„No a ďalej tam bolo, že sa prechádza po ceste, nepamätáš si po akej?“
„Boli tam stromy, myslím, že agáty, ale boli suché.“
„Suché agáty, hej? To je zaujímavé...“ listovala ďalej Tifany, „tu: agát, suchý – čaká ťa zármutok.“
„Samé potešujúce správy.“ poznamenala som ironicky.
„Bolo tam ešte niečo?“
„Pamätám si, že hrala na harfe a potom tam bol nejaký veľký had.“ lovila som v pamäti.
„Takže, harfa – budeš smutná a veľký had – oklamú ťa,“ oznámila mi pokojne Tifany, „viac si nepamätáš?“
„Nie.“
„Takže by som to zhrnula, niekto ťa nahnevá, oklame a budeš smutná.“ uzavrela to.
„Nie veľmi príjemná perspektíva.“
„Ty tomu veríš?“ spýtala sa ma prekvapene.
„Jasné, inak by som nechodila na veštenie! Chceš povedať, že ty nie?“ teraz som na ňu prekvapene pozerala ja.
„Nie, som tu len pre to, že potrebujem MLOKa a na to mi treba VČÚ!“ vysvetlila mi Tiff.
„Aha.“ Nič viac ma nenapadlo.
Veštením nám dneska vyučovanie končilo, takže som sa šťastne vydala do svojej izby. Hodila som učebnice na posteľ a vydala sa sama do jedálne, keďže baby zmizli. Vlastne mi to aj vyhovovalo, nemala som náladu s niekým sa baviť. Sedela som sama na úplnom kraji stola.
Bola som tam asi pol hodinu, ale nemohla som vôbec nič zjesť. To bude asi z toho elixíru. Asi nebol najlepší nápad dávať si 2 naraz.
Nakoniec som to vzdala aspoň som sa napila čaju a pobrala som sa naspäť do izby. Tam už na mňa čakala Juliet.
„Annie išla na metlobalový tréning,“ povedala znechutene, cítila som, že je jej to ľúto, ale snaží sa tváriť nad vecou, „na nás čaká Lilien. Ideme?“
Neochotne som prikývla. Úplne som zabudla, že sme sa dohodli s profesorkou Emmerovou – Julinou sestrou. Vôbec sa mi tam nechcelo ísť, ale čo už som mala robiť, keď som to raz sľúbila.
Spoločne sme dorazili do učebne starovekých rún. Bolo tu prázdno a ticho. Juli ihneď zamierila ku dverám kabinetu a rázne na ne zaklopala. Po pár sekundách otvorila profesorka Emmerová.
„Ahojte dievčatá,“ privítala nás s úsmevom, „poďte do kabinetu.“
Vstúpila som hneď za Juli. Bolo tu príjemne. Všade boli kvety a miestnosť bola zariadená v príjemných teplých farbách. Pri malom krbe bolo niekoľko kresiel a malý stolík. Ukázala nám, aby sme si sadli a po chvíli k nám priletela šálka s pariacim sa čajom. S vďakou som si šálku zobrala a hneď si aj „perfektne“ obarila jazyk vriacim čajom.
„Pozor je to horúce.“ oznámila nám profesorka.
„Neškoro.“ zašušlala som.
„Oh, prepáč.“ ospravedlňovala sa profesorka Emmerová.
„To niš.“
„Tak ako sa máte?“ spýtala sa po chvíli.
„Fajn.“ povedala som automaticky.
Viac som nepočúvala. Juliet sa rozprávala so svojou sestrou dosť dlho a našťastie sa ma nič nepýtali. Len som tam tak sedela, sledovala výhľad z okna a podrobne som študovala miestnosť. Keď už sa vonku stmievalo, nejako sa mi podarilo nenápadne sa odtiaľ dostať. Aj Juli sa rozhodla, že už ide a chcela ísť so mnou do izby, ale ja som potrebovala byť sama, takže som sa vyhovorila, že idem do knižnice.
Bolo tam dosť ľudí, takže som sa rozhodla ísť do starého zaprášeného oddelenia Mysliteľov a čarodejníkov 12. storočia. Vybrala som sa k starej stoličke v rohu oddelenia, ale nemohla som si na ňu sadnúť, pretože tam už niekto sedel.
„Ahoj Nimi,“ pozdravil ma potichu Thomas a postavil sa, „čo tu robíš?“
„Chcela som byť chvíľu sama.“ povedala som zaskočene.
„Tak idem preč.“ povedal a chystal sa odísť.
„Nie nechoď!“ chytila som ho rýchlo za ruku. Radšej s Thomasom ako sama.
Usmial sa, pristúpil ku mne a nežne ma objal. Bola som mu za to vďačná. Konečne som cítila, že ma niekto chápe a že niekto myslí aj na mňa, že niekto cíti moje trápenie.
„Čo sa deje?“ zašepkal mi jemne do ucha.
„Baby sa pohádali a teraz sa nerozprávajú,“ sťažovala som sa, „navyše mi nie je dobre.“
Chvíľu mlčal. Asi rozmýšľal, čo mi má povedať.
„Treba im dať čas.“ poradil mi a pobozkal ma.
„Áno, ČAS.“ povzdychla som si.
Komentáře
Přehled komentářů
no doufám že to holky s tou hádkou brzo skončí....no jinak perfektně napsané...strašně dobře se mi to čte....jdu rychle na další...:-)
suhlasim so strasidielkom
(Sanocka, 2. 12. 2007 20:56)
ani ja nemam rada turpina lebo klame...ale juliet si mysli v pohode ale uz by sa mohli prestat hadat s ann... :(
este precitam dalsiu kapitolu juupiii uz sa tesiiim
nemam rada turpina a Juliet
(strašidielko, 2. 12. 2007 19:15)Turpin je klamarski , hnusny, škaredi magor a inak to ani púovedat neviem proste DEMENT !
Jééééé:-)
(Lucííík999, www.luciiik999.blog.cz, 2. 12. 2007 22:30)