10.kapitola - Na čiu stranu?
10.kapitola – Na čiu stranu?
Šťastne som dohopkala až k našej izbe. Moju dobrú náladu mi už dneska nič nemôže pokaziť. Veselo som otvorila dvere, ale v izbe bolo nejako moc ticho. Vošla som dnu a už od dverí bolo cítiť, že niečo nie je v poriadku. Už na prahu bolo cítiť napätú atmosféru. Annie sedela za písacím stolom a niečo zúrivo škrabala po pergamene. Ešte chvíľu to bude robiť a určite nám zostanú na písacom stole hlboké ryhy. Juliet sedela na svojej posteli a ticho vzlykala.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa prekvapene.
„Opýtaj sa Juliet!“ odpovedala mi podráždene Ann. Prudko vstala, pri čom zhodila stoličku a zhodila na zem fľaštičku s atramentom, ktorá sa rozbila a atrament sa rozfrkol po celej dlážke.
„Reparo!“ zasipela Ann a zacelila fľaštičku, ale atrament už do nej vrátiť nedokázala. Škaredo sa pozrela na atramentový fľak, potom vytiahla vreckovku, skúsila ho utrieť, ale ešte viac to poroztierala po dlážke.
Rozzúrene vstala a prepochodovala popri mne von z izby, pri čom si hundrala:
„Dnes je zlý deň. ZLÝ deň. To sa môže stať len m.,ne...“
Poriadne tresla dvermi a už jej nebolo. Sadla som si na posteľ vedľa fňukajúcej Juli.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa jej potichu.
„Nie je to fér... Prečo práve ja... Aj Annie to vedela... Ja za to nemôžem... To som si nezaslúžila... Nenávidím ho... Je to neskutočný hlupák a sebec!“ hovorila prerušovane Juliet.
„Ale kto? Ačo nie je fér?“
„Nechcem o tom hovoriť!“ zavzlykala.
„Dobre, ako chceš.“ Objala som ju a skúšala som ju nejako ukľudniť.
Nakoniec sa mi podarilo rozveseliť ju, ale trvalo to dosť dlho. Rozprávali sme sa až do noci, keď sa vrátila Ann.
Mala červené napuchnuté oči a zvláštne sa tvárila. Vyzeralo to tak, že tiež plakala, ale tvárila sa, že sa nič nedeje. Dôstojne so štipkou povýšenosti prešlapopred nás. Pod pazuchou držala knihu, ktorú s veľkým treskom hodila na stôl, keď uvidela, že ešte nespíme. Potom sa zvrtla, pri čom prudko švihla vlasmi a zabuchla za sebou dvere do kúpeľne.
„Radšej už pôjdem spať. Dobrú noc.“ zašepkala som rýchlo Juli, kým bola Annie v kúpeľni a ticho som sa presunula do svojej postele.
„Dobrú.“ Zavolala ešte za mnou Juli.
Čo sa tu asi mohlo stať? Žeby sa baby pohádali? Vyzerá to tak. Ale prečo? A prečo o tom nechcú hovoriť? Zase sa o všetkom dozviem posledná. Stavím sa, že zajtra už o tom bude hovoriť celý ročník, ale ja sa to samozrejme dozviem ako posledná a od cudzích ľudí.
Zobudila som sa na to, ako niekto potichu nadával. Odhrnula som záves a v šere uvidela Annie, ako sa zbiera zo zeme. Zrejme zakopla.
„Prepáč, zobudila som ťa, čo?“ zašepkala, keď uvidela, že som hore.
„To je v pohode.“
„Nemôžem spať, tak idem do spoločenky.“
„Idem s tebou, teraz už ani ja nezaspím.“ Postavila som sa a obliekla sa.
Spolu sme vošli do prázdnej spoločenskej miestnosti a sadli si ku krbu, ktorý bol jediným zdrojom svetla. Bolo by to pekné a príjemné, ale teraz tu vládla napätá atmosféra. Ja som netušila, čo sa stalo, ani čo mám robiť a Annie zase o tom nechcela hovoriť. Nechcela som tam však bez slova sedieť až do rána.
„Annie? Čo sa stalo?“ začala som opatrne.
„Čo by sa malo stať?“ odvrkla bez rozmyslu.
„Vy ste sa s Juli pohádali?“
„Nie!“
„A prečo sa teda nerozprávate?“
„Lebo nechceme!“
Nevedel som, čo mám ďalej povedať. Samozrejme, že sa niečo stalo, ale čo? Ako sa jej to mám spýtať, aby sa neurazila? Nechcem, aby sme sa pohádali aj my!
„Ann, ja viem, že sa niečo stalo...“ začala som zase, ale prerušila ma.
„Tak ty vieš? Nevieš nič!“ zakričala na mňa, ale potom sa zháčila a hovorila trochu miernejšie.
„Vieš čo sa stalo?“ odmlčala sa, „Stalo sa to, že Juliet vyhodili z tímu a mňa nie. To sa stalo!“
„Ale prečo...“
„Lebo?! Lebo na to mali dôvod, ale Juliet za to viní mňa!“ kričala, až som sa bála, že niekoho zobudí.
„Ale veď...“
„Vôbec to tak nie je! Ja jej za to nemôžem! Nie je to moja vina a nemôže ma za to odsudzovať! Nemá na to právo! Jednoducho sa nevie zmieriť s tým, že som lepšia ako ona! Vždy to tak bolo!“
„A preto...“
„A preto sme sa pohádali a teraz sa nerozprávame. Nechcem ju ani vidieť.“ Sipela.
Otvorila som ústa, ale zase ma prerušila.
„Nemôže to byť ozajstná kamarátka, keď ma obviňuje z toho, o čom sama vie, že nie je pravda.“ ukončila ticho, ale dôstojne. Bola však celá červená od zlosti a jej inokedy veselé a priateľské oči boli popretkávané červenými žilkami a vyčítavo sa leskli vo svetle ohňa.
Nevedela som, čo na to povedať. Vždy to bola Juliet, čo riešila spory medzi mnou a Ann. Väčšinou sme sa pohádali kôli nejakej hlúposti, ale pre našich tvrdohlavých povahách si ani jedna nechcela uznať chybu. Teraz som ja mala byť ten spojovací dielik, ale nijak ma nemohlo napadnúť, ako to urobiť. Nemôžem sa prikloniť na stranu jednej, alebo druhej, navyše som počula iba jednu verziu a ani neviem, prečo vlastne Juli vyhodili.
„Ak ti to nevadí, idem do izby, chcem byť sama.“ Povedala potichu Ann a odišla.
Rozhodla som sa, že ju nechám, aby o tom všetkom porozmýšľala, takže som zostala v spoločenke. Nemala som náladu o niečom rozmýšľať, tak som tam len tak sedela. Po chvíli ma to však prestalo baviť a začala som sa nudiť.
„A teraz čo?“ spýtala som sa pre seba.
„To záleží na tebe.“ Ozvalo sa potichu spoza môjho chrbta a niekto mi položil ruku na plece. Riadne ma myklo a reflexívne som skrížila ruky nad hlavou. Obzrela som sa. Jasné, kto iný by to mohol byť, veď takto vystrašiť ma dokáže jedine Thomas!
„Nemôžeš niekedy prísť tak, aby som o tom vedela?“ vyčítavo som sa naňho pozrela.
„Tak prepáč,“ usmial sa a sadol si do vedľajšieho kresla, „nechcel som ťa vystrašiť.“
„Ale podarilo sa ti to!“
„Tak prepáč.“ ospravedlnil sa zase.
„To je v poriadku,“ usmiala som sa naňho, „ale nabudúce mi povedz, keď prídeš, dobre?“
„Ako povieš miláčik.“
Trošku ma zaskočil. Nie som zvyknutá, keď ma takto niekto volá, ale neprotestujem.
„Prečo si tu tak neskoro?“ spýtala som sa.
„To som sa chcela spýtať ja teba.“
„Ale ja som bola prvá!“
„No, vlastne, počul som ťa,“ podozrievavo som naňho pozrela a hneď sa opravil, „vlastne Annie a domyslel som si, že asi nekričí sama na seba.“
Smutne som naňho pozrela. Vážne neviem, čo mám robiť. Je to veľmi zlý pocit, keď som taká bezmocná.
„Čo sa deje?“ opýtal sa.
„Baby sa pohádali.“
„A prečo?“
„Lebo Juli vyhodili z tímu.“ Zrazu som si niečo uvedomila. Veď Thomas je kapitánom nášho metlobalového tímu. To on vyhodil Juli! Asi si domyslel moje myšlienky, lebo ihneď začal:
„Musel som to urobiť!“
„Ale prečo?“
„No, mal som na to podnety, ale nemôžem ti o tom hovoriť, je to chránené.“
Nezdalo sa mi to, ale nemohla som nič viac robiť.
Chvíľu sme sa ešte rozprávali, ale potom som už bola hrozne unavená, takže som sa rozhodla, že pôjdem spať. Zajtra bude náročný deň a ja ho nemôžem prespať.
Komentáře
Přehled komentářů
:-)no zajímavé...ale ten Turpin se mi začíná protivit..vůbec nevím proč...no a taky doufám že se holky zase brzo usmíří...:-)
Z teba bude urcite spisovatelka
(Sanocka, 29. 11. 2007 20:33)tato poviedka je upne super, paci sa mi ako pises a stale sa tesim na dalsiu kapitolu pretoze som veelmi zvedava ako to dopadne :)
Ale no tak
(Neviditeľná, 29. 11. 2007 20:32)Neber si to tak osobne. Ved to tak bude zaujímavé, keby to všetko pekne vyhádzalo, bola by to nuda! A na prázdniny sa teším aj ja, ale viac na tie naše ozajstné :D
turpin je hnusny idiot
(strašidielko, 29. 11. 2007 20:29)Turpin je ignoranski idiot ktoreho z duše nenavidim.Taka pretvarka fuj.Je my s toho zle ! a ty si hrozna tiež lebo viem čo zamylšla a vraj kamaratka pffffff to neni fer !! neni neni a ani nebude !! už sa tešim na praazdniny !!
Jééééé:-)
(Lucííík, www.luciiik999.cz, 1. 12. 2007 19:19)